Kamenárstvo na Bzinách

Malá úrodnosť oravskej zeme nútila oddávna Oravcov hľadať popri roľníctve a iné možnosti obživy a zamestnania. Mnohí odchádzali každoročne za zárobkom do sveta, ale väčšina ostala doma, aby s námahou obrábala neúrodnú a skalnatú zem, ktorá nestačila vydať toľko, koľká bolo treba na živobytie. Na Orave vznikali rozličné druhy domáckej výroby.

Oravci si zastali i nad samou skalou s otázkou, či by sa s ňou nedalo čosi robiť. Karpatský flyšový pieskovec sa štiepa vo vrstvách, a preto je ako stvorený na murivo a dlažbu. Takmer všetky domy na Orave sú ním podmurované. Podstienky po celej dĺžke odkvapov majú vydláždené chodníky pieskovcovými platňami. Aj schody tvoria hrubé tably pieskovca. Takéhoto využitia kameňa sa chytili i obyvatelia Bzín.

Podarilo sa im na čas nielen sebe pomôcť pri stavbách domov, ale i zarobiť odpredajom výrobkov. Tak z pieskovca začali vyberať kvalitnejší kameň – hladké, rovné a tenké „ťapy“, z ktorých vytesali osly, bahríky, zotrvačníkové kolesá, brúsky, náhrobné dosky, pomníky, obkladačky i dlaždice.

Geologické zloženie centrálnokapatského flyša priamo podmieňovalo spôsob kamenárskej výroby na Orave. V okolí Dolného Kubína prevládajú chocholovské vrstvy, ktoré tvorí pomerne tvrdý pieskovec, štiepajúci sa v pravidelných tenkých vrstvách, ktoré sa volajú blany alebo ťapy. Pieskovec je na povrchu špinavosivej farby, kým hlbšie je zelenkavý. Táto jeho vlastnosť ovplyvnila a j v Bzinách výrobu zväčša iba úžitkového tovaru.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zo 17. storočia sa zachovali prvé správy o vývoze výrobkov tunajších kamenárov z Oravy. Kamenné dlaždice sa v tom čase použili aj na vydláždenie farského kostola v Trenčíne. Z roku 1719 sa zachovala v archíve rodiny Príleský písomná zmluva, podľa ktorej mal bzinský kamenár Jakub Štrban vyhotoviť pre neznámeho adresáta 83 kusov rôznych dlaždíc. K zmluve je pripojený aj ich náčrt, podľa ktorého mali byť dlaždice štvorcové, obdĺžnikové aj šesťhranné.

V roku 1728 sa o Bzinách uvádza: Niektorí dedinčania uskutočňujú výrobu dlažobných kameňov, nazývaných „dlažka“, z čoho do  roka môžu mať úžitku z odpredaja po župe asi 24 florénov“.

Výrobky kamenárov sa použili na stavbu paláca grófa Erdodyho v Budíne, pri stavbe Oravského zámku.  Podobne je to aj pri ostatných verejných stavbách, kostoloch, farách, školách, kúriách...

Na Bzinách stavali kostol v rokoch 1806 až 1811. Materiál získavali z lomu na Pekárke, priamo za stavbou kostola. Jamy po ťažbe sú veľmi dobre badateľné dodnes.

Najväčší rozvoj kamenárskej výroby sa dosiahol v 19. storočí. Na Bzinách boli bane v týchto miestach: Kolísky, Stridží zámok, Za horou, Mihov vrch, Galov vŕštek, Švedovo, Lachovo, Ústranie, Čerťaž, Pekárka a Stráň. Na Bzinách boli vrstvy pieskovca mierne sklonené, čo potom sťažovalo prácu a robilo ju nebezpečnejšou. Nástrojmi v bani boli krompáč, lopata a šťangľa (sochor). Na odnášanie zeminy a kamennej mrvy potrebovali opálku, ktorú nosili pred sebou v rukách. Po prvej svetovej vojne začali používať i táčky.

Okrem dlážky a obkladačiek sa z kameňa vyrábali aj osly(používa sa na ostrenie kôs), stolárky (používa sa na ostrenie dlát, nožov, sekier a hoblíkov),brúsy (na ostrenie sekier a nožov)a bahríky(na výstavbu bahríkových pecí). Kameň sa používal aj na výrobu pomníkov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Koncom 19. storočia a na začiatku 20. storočia sa kamenárska výroba sústreďovala v jednotlivých domoch. Na Bzinách to boli:

Jozef Manečka,

Ján Mazaľán,

Ján Duraj-Šimov,

Juraj Mazaľán,

Ján Duraj-Tomčo,

Pavol Duraj-Hôrka

Ján Poľák a jeho syn Karol.

Juraj Mazaľán kúpil v Medzihradnom baňu a tam robil, spolu s Janotovcami a Janotíkovcami z Medzibrodia. Najznámejším bzinským baňárom bol Jozef Manečka, ktorý zamestnával viacerých kamenárov a mal baňu na Kolískach.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ján Polák robil so svojim synom Karolom ešte v roku 1954.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výrobky kamenárov sa rozvážali na vozoch.  Vozili si ich sami, alebo si najímali furmanov. Na Bzinách to boli Štefan Janček. Štefan Pápež (Manečkov zať) a Jozef Klimčík.

Opracovanie kameňa sa robilo väčšinou v zime, v izbách a chlapi celé týždne dýchali kamenný prach a umierali ešte mladí.

(spracované podľa Zborníka Oravského múzea)